Po rokoch pravidelného bicyklovania sa mi nedarilo dostať menštruáciu. Cestovala som do zahraničia, zatiaľ čo manžel bol doma, takže som vedela, že nie som tehotná. Začalo mi dochádzať, že to je brána k menopauze, prvý náznak toho, že sa moje fyzické hodiny naťahujú. Nakoniec, po 40 dňoch, mi maternica opäť začala prúdiť. V mojom vnútri sa miešala úľava a smútok.
Čo sa deje?
Smútok narástol z toho, že som si uvedomil, že môj prúd sa chystá zastaviť. Ešte stále jazdíte na bicykli? Ste uprostred menopauzy? Aký je váš vzťah k niektorej z týchto fáz prúdenia, v ktorých sa nachádzate, alebo k ich nedostatku? Po tom, ako som v období dospievania a raného ženského veku preklínala svoju menštruáciu a vnímala ju ako ťažkosť a nepríjemnosť, som sa roky oboznamovala so svojím prúdom. Naučila som sa ho prijať a čerpať z neho silu. Začala som si užívať jeho dary intuície a jeho pozvanie, aby som si našla čas na odpočinok, snívanie, tvorbu, ponorenie sa do svojho srdca a jednoducho na Bytie.
Súčasťou tejto cesty bolo pre mňa opätovné získanie rôznych názvov pre menštruačný cyklus. MoonTime, Moon Flow alebo len my Flow sú slová, ktoré používam na počesť tohto spojenia medzi našimi dievčenskými cyklami a cyklami Mesiaca (oba trvajú 28,5 dňa). Ak je môj cyklus Moon Flow, tak jeho ukončenie je najlepšie nazvať Moon Pause! Keďže väčšina z nás nebola po dosiahnutí plnoletosti prijatá do ženského stavu, všetky máme šancu stretnúť sa s končiacimi sa cyklistickými rokmi s takým vedomím, aké sa nám podarí.
Ale ako?
Ako by ste si uctili svoj prechod, keď príde? Alebo ak sa váš Mesiac zastavil, ako si uctíte roky, ktoré ste strávili na bicykli? Keď sa môj Mesiac pozastaví, vytvorím si náhrdelník, na ktorom by som chcela zavesiť prívesky, ktoré odrážajú moju vďačnosť energii nášho krvného obehu za to, že dáva život, a pootvoriť závoj do hĺbky Veľkého tajomstva. Tieto prívesky zhromažďujem samostatne, po svojich cestách, v rámci prípravy na svoju Mesačnú pauzu.
Začiatok mojej prvej periódy bol nevedomým činom, sotva viditeľným a určite nie pocteným. Cesta rozlúčky s mojimi cyklistickými rokmi sa vynára ako presný opak: vedomá cesta uznania a úcty k posvätnosti môjho mesačného času. V čase, keď toto píšem, pravidelne jazdím na bicykli. Pôrod sa odohrával v rámci vlastného času môjho tela, nie môjho. A tak sa aj navíjanie mojich cyklických hodín nesie jeho vlastným veľkým rytmom. Učí ma trpezlivosti a opäť ma pokoruje do svojho vlastného zázraku.